ZDIEĽAŤ
Share on facebook
Share on twitter
Share on whatsapp
Share on telegram
Share on reddit

Celkom jemný, ale mocný dotyk Boha

Tu je môj príbeh resp. dotyk Boha s človekom.

Dodnes si presne pamätám na ten deň a ešte aj veľmi dlho naň pamätať budem. Bola sobota večer a ja a moji priatelia sme sedeli na deke vo veľkom stane menom hangár. Počúvali sme samé známe kapely a pritom chválili Boha celým svojim srdcom. Čas nám tak neskutočne rýchlo utekal, až som sa nestačila diviť. Po dlhšom čase ako to už u mňa býva zvykom sa mi veľmi chcelo spať. Moje oči sa stále čoraz rýchlejšie a rýchlejšie zatvárili a ja som ich nedokázala mať pod kontrolou. Všetko ma neuveriteľne bolelo a stále sa mi v mysli vynáral náš nádherný stan a môj útulný spacák, ktorý akoby na mňa nedočkavo volal: Stanka pod už konečne spať, no ja som vedela, že táto chvíľa nastane, len teraz ešte nebol ten správny čas. Skončil jeden spevák a ja som tajne v kútiku svojho srdca dúfala, že je už koniec, a predsa opak bol pravdou. Viečka mi oťaželi a na chvíľu som zaspala, no zrazu ma z mojich driemot prebudil hurónsky krik. Ihneď som sa prebudila, pozrela sa na pódium a čo to nevidím? Opäť vystúpil ďalší spevák. No, medzitým vyhlásili modlitby za uzdravenie, ktoré sa konali v druhom stane. V tom momente sa mi zatriaslo celé vnútro. Idem? Nejdem? Nebude to divné? Takéto myšlienky sa mi preháňali hlavou. No, Boh si už našiel spôsob ako ma tam dostať. Z ničoho nič sa na mňa s nádherným úsmevom pozrela moja kamarátka a položila mi najťažšiu otázku: Stanka chceš ísť? Ja som sa na ňu vyplašene pozrela a v tej chvíli sa vo mne odohrával neskutočný boj. Zrazu som nevedela čo mám povedať. No na rozmyslenie som mala niekoľko sekúnd a tak som si povedala. Stanislava utekaj skúsiť za to nič nedáš. Ani neviem ako som povedala áno. Následne ma povzbudila a vraví: Neboj nič tuto kolega pôjde s tebou a tak táto celkom jednoduchá veta ma dosť upokojila. A tak ako som tak mlčky kráčala za mojím kamarátom , neschopná so seba vysúkať jediná slovo v mojej mysli sa odohrával veľký boj so strachom. V ten večer som sa veľmi bála. Taký strach som vo svojom živote ešte nemala, no zároveň v tej neuveriteľnej tme akú som prežívala mi Pán svietil prostredníctvom tohto môjho kamaráta. On bol v ten večer  ako moja lampa, ktorej som verila, že zhasne, až vtedy keď jej to ja dovolím. Ako sme sa približovali k stanu ja ho nazvem stanu uzdravenia som bola opäť taká vystrašená, až som mala pocit, akoby som bola úplne niekde inde, jednoducho niekde v tichu a s Bohom. V duchu sa pýtam: Bože, čo to teraz vlastne idem robiť? Kam ma to vedieš? A odpoveď prišla niekde z hĺbky môjho srdca: Neboj sa a kráčaj som stále s tebou. Tak som tam stála spolu s ostanými. Stále som sa obzerala vôkol seba či tam nájdem človeka na ktorom je vidno že potrebuje uzdravenie. Na moje počudovanie bol tam iba jeden na vozíčku, ostatní vyzerali byť v pohode. Po určitom čase som chcela odtiaľ ujsť bežať a bežať niekde veľmi, veľmi ďaleko. No mala som pocit akoby moje nohy oťaželi, nie a nie sa pohnúť z miesta. Vtedy mi Pán povedal: Nie tu budeš nikam nejdeš. Ani neviem ako a kedy, ale odrazu to celé vypuklo. Žehnali nám, modlili si za nás a môj žalúdok začal pracovať. Moje vnútro sa začalo prebúdzať a naplno pracovať, hoci ja som nechcela, no Boh áno. Zrazu sa mi totálne všetko vymklo spod kontroly. Začala som prehĺtať a vidieť plakať všetkých okolo mňa. Práve vtedy sa nahol ku mne môj kamarát a pýta sa ma: Stanka máš skupinku? A ja ako malé dieťa vravím: Nie nemám. Opäť som pocítila bratskú lásku. Stále som očkom sledovala, či je môj kamarát za mnou a predstavte si on tam stále bol. Vravím si: Waw takto trpezlivo na mňa ešte nikto nikdy nečakal. Zasa sa nás začali pýtať: Ak niekto potrebujete, aby sme prišli za vami a vložili na vás svoje ruky neváhajte a zdvihnite ruky a my prídeme. Práve vtedy tá moja vyskočila ako raketa, až som ju mala sto chutí poriadne vycápať , no už nebolo cesty späť. A tak prišla za mnou taká odo mňa staršia pani, celkom jemne na mňa položila svoje ruky a začala sa za mňa modliť. Akurát pri tejto modlitbe som prepukla v hlasitý plač, ktorý nie a nie zastaviť a nielen ja ale aj všetci okolo mňa. Moja modlitebníčka, ktorá sa za mňa modlila nestíhala vyťahovať vreckovky. A môj kamarát taktiež. Napokon má táto pani tuho objala so slovami: Boh ťa má rád presne takú aká si. A ja som po prvý krát v živote tuho objala celkom neznámu ženu a silno som plakala v jej náruči. Vôbec neviem koľko sme sa objímali, no ten pocit bol úžasný. Napokon som sa obrátila k môjmu kamarátovi, ktorý tam ešte stále verne stál, tuho som ho objala a hlasite som plakala a plakala. On ma pevne držal a čakal pokiaľ sama neprestanem. Celkom tíško ma držal a čakal. Toto ma už vážne dostalo. Vravím, si vidíš akých máš super priateľov? Keď som už konečne prestala vraví: Môžeme ísť? Áno. Tak teda poďme. Cestou do stanu mi môj kamarát vraví: Takto plakať som ťa teda ešte veru nikdy nevidel. Vravím: Ja pred priateľmi nikdy neplačem a takéto niečo som ešte nikdy nezažila. To som rád že si to konečne zažila. V hlavnom stane môj plač pokračoval. Odrazu mi bolo úplne jednu, že sa tam nachádza zvyšok mojich kamarátov. Sadla som si vedľa mojej priateľky, tuho som ju objala a slzy mi nezastaviteľne tiekli a tiekli. Práve vtedy boli podľa mňa moji priatelia najšťastnejší na svete, lebo videli akým spôsobom sa ma dotkol Boh a možno sa od neho naučili ako sa ma majú dotýkať oni sami. Chvála ti Pane Kráľ večnej slávy. 

ĎALŠIE ČLÁNKY

Obsah článku

Napíš nám

Ak si bol nejakým spôsobom oslovený Pánom Bohom prostredníctvom CampFestu, napíš nám aj ostatným svedectvo na povzbudenie.